Životopis - Maria Montessori

Maria MontessoriMaria Montessori sa narodila v roku 1870 v Chiaravalle v Taliansku v rodine štátneho úradníka. Absolvovala strednú školu s technicko-prírodovedeckým zameraním. Po neúspešnom pokuse dostať sa na univerzitu v Ríme na štúdium medicíny, sa prihlásila na štúdium matematiky, fyziky a prírodných vied, ktoré úspešne ukončila diplomom, ktorý jej umožnil zapísať sa na štúdium medicíny. Ako prvá žena v Taliansku študovala a s vynikajúcimi výsledkami ukončila medicínu. Rok pred ukončením štúdia dostala pozíciu asistenta v nemocnici. Popri praxi na klinike študovala materiály na doktorskú prácu na psychiatrickej klinike, asistovala pri operáciách na pohotovosti a vzdelávala sa v oblasti detskej medicíny, stala sa expertkou na detské nervové choroby.

V roku 1896 ukončila štúdium doktorátom z psychiatrie. Krátko potom dostala ponuku na miesto asistenta v univerzitnej nemocnici, čím jej bývalí profesori vyjadrili úctu. Popritom vykonávala vlastnú lekársku prax, sporadicky vypomáhala v detskej a ženskej nemocnici a robila výskum na psychiatrickej klinike. O svojich pacientov sa starala s plným nasadením a nad rámec svojich povinností nielen ako lekárka, ale aj ako ošetrovateľka. Vo svojej praktickej aj teoretickej práci smerovala k zmierňovaniu ľudského utrpenia.

Súčasťou náplne práce na psychiatrickej klinike bola aj návšteva rímskych bláznincov a vyhľadávanie liečiteľných pacientov vhodných pre kliniku. Zaujali ju slabomyseľné deti, ktoré tam boli poslané školami alebo rodinami s tým, že sú nevzdelávateľné. Žili tam apaticky vedľa vážne psychicky narušených detí, nikoho si nevšímali, ožili iba, keď im priniesli jedlo, na ktoré sa vrhali ako zvieratá. Miestnosť, v ktorej žili, bola okrem postelí úplne prázdna. Maria Montessori často s účasťou a fascinovane pozorovala tieto deti a náhlym vnuknutím prišla na myšlienku, že tieto deti nehladujú po chlebe, ale po podnete, impulze, zážitku, po niečom, čoho sa mohli dotknúť, čo by mohli vnímať všetkými zmyslami a čo by prebudilo a rozvíjalo ich ducha. Boli to deti s rôznym stupňom postihnutia, mnohé z nich však boli retardované v dôsledku nedostatku zmyslových podnetov a vhodnej výchovy. Niektoré z týchto detí vzala aj na psychiatrickú kliniku ako nových pacientov.

Pozorovaním detí na psychiatrickej klinike prišla na myšlienku, že každý človek má sklon k vývinu, že aj postihnuté deti sú vzdelávateľné, ak sa k nim pristupuje iným spôsobom a ak majú možnosti pracovať s pomôckami, že ich problém nie je medicínsky ale pedagogický. Dr. Montessori sa začala zaoberať štúdiom materiálov o duševne postihnutých deťoch. Objavila práce francúzskych lekárov J.M.Itarda a jeho žiaka E.Séguina, ktoré dali jej mysleniu a práci nový náboj a smer a stali sa základom pre jej novú metódu.

Významný vplyv na formovanie jej pedagogických názorov malo filozofické učenie J.J. Rousseaua, pedagogická práca Pestalozziho a práce Froebla a antropologické výskumy. M. Montessori si vďaka nim uvedomuje, že škola má byť miestom premeny človeka.

V roku 1896 sa zúčastnila medzinárodného kongresu v Berlíne, kde vystúpila s príspevkom, v ktorom bránila práva pracujúcich žien (rovnaké platy pre ženy aj mužov). Jej študijné úspechy dokazovali, že ženy sú rovnako schopné ako muži, potrebujú iba vhodné podmienky k svojej realizácii. Príspevok očaril publikum aj tlač, o doktorke Montessori sa hovorilo po celej Európe.

V ďalších rokoch pokračovala vo výskume na psychiatrickej klinike, chodila na pedagogické prednášky, študovala diela o teórii výchovy.

V roku 1898 sa M. Montessori zúčastnila pedagogického kongresu v Turíne, kde vo svojom referáte zhrnula všetky svoje poznatky z oblasti pedagogiky a psychiatrie. Tvrdila, že narušené deti sú vychovávateľné a vzdelávateľné, nedokážu iba pracovať podľa klasických výchovných metód, treba pre ne vytvoriť špeciálne vzdelávacie inštitúcie. Presviedčala publikum o celospoločenskom prínose intelektuálne a morálne rehabilitovaných detí (veľké množstvo kriminálnikov, ktorí sa tvoria aj z radov zanedbaných emocionálne narušených alebo retardovaných detí, sa zmení na produktívnu silu spoločnosti). Zdôrazňovala, že je lepšie pre spoločnosť predchádzať problémom ako zmierňovať ich dôsledky. Jej vystúpenie malo obrovský úspech. Návrh vytvoriť vzdelávacie kurzy na prípravu vychovávateľov retardovaných detí sa stal súčasťou rezolúcie adresovanej ministrovi vzdelávania. V roku 1899 začala M. Montessori prednášať o vzdelávaní zaostalých detí pre učiteľov a študentov učiteľstva.

V rokoch 1897-99 uskutočnila prednášky o emancipácii žien a spoločenských reformách v Turíne, Ríme a Londýne.

V roku 1899 pracovala v Ženskom ištitúte pre vzdelávanie učiteľov, prednášala v oblasti hygieny a antropológie.

V roku 1900 vznikol v tých časoch jedinečný lekársko-pedagogický inštitút s modelovou školou s 22 žiakmi, Dr. Montessori sa stala jej riaditeľkou. Jej práca sa zamerala na dve oblasti: vzdelávanie učiteľov a vyvíjanie špeciálnej metódy pozorovania a výchovy duševne zaostalých detí. M. Montessori začala prakticky experimentovať s materiálom na zjemnenie zmyslov, ktorý bol, vyvinutý francúzskymi lekármi Itardom a Séguinom. Podľa reakcie detí pomôcky upravovala. V priebehu krátkeho času deti úspešne vykonali skúšky určené pre zdravé deti, naučili sa písať a čítať. Použitý didaktický materiál sa po úprave stal základom tzv. Montessori materiálu. Úspechy viedli M. Montessori k úvahe, aké výsledky by bolo možno dosiahnuť v práci so zdravými deťmi, ak by ich vývoj nebol brzdený tradičnými metódami vzdelávania?

V roku 1901 M. Montessori opustila inštitút a školu, v tom istom roku sa jej narodil syn Mario. Vo veku 30 rokov opustila oblasť práce, v ktorej bola uznávanou autoritou a začala znovu od začiatku. Študovala antropológiu, experimentálnu psychológiu a filozofiu výchovy, aby zistila dôvod, prečo školy skôr hatia rozvoj detí namiesto jeho podpory. Zapísala sa opäť na univerzitu v Ríme, teraz ako študentka filozofickej fakulty. Absolvovala pedagogiku, hygienu a experimnetálnu psychológiu, robila výskum v ľudových školách a zistila, že vtedajší systém účinne blokuje až ničí prirodzené schopnosti detí. Uvedomila si potrebu nového prístupu a podmienok výchovy a vzdelávania. Čoraz intenzívnejšie sa zamýšľala nad možnosťou použitia metódy a pomôcok vyvinutých pre postihnuté deti u zdravých detí.

V rokoch 1904 – 1908 sa stala profesorkou antropológie na Pedagogickom inštitúte Univerzity v Ríme, kde prednášala o dejinách antropológie z hľadiska jej praktického využitia v pedagogike. Snažila sa položiť základy pre rozsiahlu pedagogickú reformu v školách.

6.1.1907 bola otvorená prvá materská škola Casa dei Bambini (Dom detí) v rímskej štvrti San Lorenzo pre asi 50 zanedbaných detí vo veku 2-6 rokov. M. Montessori využila ponuku riaditeľa Rímskej spoločnosti pre účelné stavebníctvo (Eduardo Talamo), ktorý jej ponúkol, aby v nových nájomných domoch zriadila detské útulky pre bezprizorné deti pracujúcich rodičov.

M. Montessori dostala jednu veľkú miestnosť a jednu pomocnú vychovávateľku, ktorej zverovala starostlivosť o deti vo svojej neprítomnosti. Ponúkla deťom činnosti z praktického života (starostlivosť o seba, starostlivosť o okolie, jednoduché cvičenia na rozvoj jemnej motoriky) a aktivity so senzorickými materiálmi použitými pri práci s postihnutými deťmi. Vychovávateľka dostala inštrukcie, aby deti nerušila a nechala ich pracovať podľa vlastného výberu. Deti mali k dispozícii aj klasické hračky, farebné papiere a ceruzky.

Výsledky boli prekvapivé aj pre samotnú M. Montessori. S deťmi, ktoré navštevovali zariadenie, sa stala zázračná premena: deti pred tým mrzuté, apatické alebo rebelantské, neposlušné a deštruktívne sa po nejakom čase upokojili, začali sa zaujímať o ponúkanú činnosť, hračky a kreslenie postupne strácali pre ne príťažlivosť. S nezvyčajným zaujatím opakovali činnosť niekoľkokrát za sebou, potom pomôcku odniesli na miesto. Ako sa prehlbovala ich sústredenosť, začalo sa meniť aj ich sociálne správanie, stali sa družné a priateľsky naladené. Rozvíjala sa ich osobnosť, začali prejavovať mimoriadne chápanie, aktivitu, trpezlivosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, sebadôveru, boli šťastné a pokojné. Nebolo to však "učenie", čo pôsobilo takú zmenu. V prostredí, v ktorom sa slobodne rozvíjal ich duch, začali sa prejavovať ich prirodzené charakteristiky.

Maria Montessori objavila, že

 

... edukácia nie je niečo, čo robí učiteľ, ale je to prirodzený proces, ktorý sa spontánne rozvíja v každej ľudskej bytosti. Dieťa sa na neučí počúvaním učiteľa, ale prostredníctvom aktívnej skúsenosti, v priebehu ktorej pôsobí na svoje okolie. ...individuálna aktivita je faktorom, ktorý stimuluje a vytvára rozvoj.

 

Výsledky experimentu v prvom Dome detí vyvolali rozruch a spôsobili revolučné zmeny v postoji k dieťaťu a v názoroch na výchovu a vzdelávanie. Niekoľko mesiacov po otvorení Domu detí, začali prichádzať návštevy z celého sveta, aby sa na vlastné oči presvedčili o úspechoch „zázračných detí“ Dr. Montessori.

V roku 1911 sa M. Montessori vzdala lekárskej praxe a venuje sa výlučne šíreniu svojej metódy, ktorá bola zavedená na talianskych a švajčiarskych národných školách, neskôr bola jej metóda praktizovaná v školách anglických a argentínskych. V Paríži, New Yorku a Bostone boli otvorené "Modelové školy".

V r. 1912 usporiadala v Ríme 1. medzinárodný vzdelávací kurz pre učiteľov a vychovávateľov.

V roku 1913 uskutočnila svoju prvú cestu do USA, kde s veľkým úspechom prednášala o princípoch a cieľoch svojho výchovného systému. V tom istom roku Alexander Graham Bell a jeho žena založili Montessori vzdelávaciu spoločnosť vo Washingtone, D.C. Ďalšími osobnosťami, ktoré v USA podporovali jej pedagogiku bol Thomas Edison a Helen Keller.

V roku 1915 uskutočnila svoju druhú cestu do USA, pozvaná Grahamom Bellom a Thomasom Edisonom, s cieľom otvoriť triedu s Montessori vyučovaním na svetovej výstave v San Franciscu. Aby mohlo veľké množstvo návštevníkov výstavy sledovať činnosť 21 detí, ktoré sa poprvýkrát ocitli v Montessori pripravenom prostredí a po dobu 4 mesiacov chodili na vyučovanie, trieda bola umiestnená v pavilóne, ktorý bol celý zo skla. Montessori trieda získala obe zlaté medaily, ktoré boli udelené na tejto výstave za vzdelávanie.

V priebehu tejto návštevy v USA viedla M. Montessori vzdelávací kurz a vystúpila aj v Carnegie Hall.

Na pozvanie španielskej vlády odišla v roku 1917 do Španielska, aby otvorila výskumný inštitút. V nasledujúcich rokoch žila v Španielsku, kde bolo v priebehu jej 20-ročného pobytu otvorených mnoho materských škôl. Ďalší rozvoj Montessori pedagogiky v tejto krajine prerušila občianska vojna.

V roku 1919 viedla sériu vzdelávacích kurzov v Londýne.

V roku 1922 bola vymenovaná za školskú inšpektorku v Taliansku.

V roku 1929 spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI) s cieľom zachovania integrity svojej celoživotnej práce a zabezpečenia jej pokračovania aj po jej smrti. Úlohou AMI je nielen organizovanie kurzov, ale aj prepojenie rôznych Montessori škôl na celom svete, riadenie spolupráce nadnárodných združení Montessori, šírenie Montessoriovských myšlienok a informácií o aktivitách hnutia a zároveň ochrana autorských práv na publikovanie kníh a výrobu učebných pomôcok. Do roku 1935 pôsobila táto spoločnosť v Berlíne, potom bola premiestnená až do roku 1945 do Londýna. Jej dnešné sídlo je v Amsterdame.

V roku 1931 sa Maria Montessori stretla v Londýne s Mahátmá Gándhím. Toto stretnutie inspirovalo Ghándího návštevu Montessori škôl v Ríme na jeho spiatočnej ceste z Európy do Indie. Prax Montessori pedagogiky na Ghándího hlboko zapôsobila a veľký duchovný vodca prejavil záujem o jej uvedenie do Indie.

V rokoch medzi vojnami sa myšlienky Dr. Montessori rýchlo šírili do Anglicka, Belgicka, Holandska, Rakúska a Škandinávie. Bolo založených mnoho montessoriovských národných spoločností a školských zariadení. V Holandsku existovali prvé šesťročné školy už v roku 1919 a v Nemecku bola otvorená prvá škola tohto typu v Jene v r. 1924.

Z dôvodu svojej opozície voči Mussolliniho fašistickému režimu, musela M. Montessori v roku 1934 opustiť Taliansko a odcestovala do Barcelony. Počas španielskej občianskej vojny sa jej podarilo aj s rodinou presťahovať do Holandska, kde už jej metódou pracovalo takmer 200 škôl.

V pokročilom veku, ale plná optimizmu a sily opustila M. Montessori v roku 1939 Európu a odišla spolu so synom do Indie, kde ju zastihol začiatok vojny. V tej dobe tam pôsobilo silne montessoriovsky orientované hnutie. M. Montessori v priebehu 7 rokov uskutočnila 16 vzdelávacích kurzov.

Počas vojny bola činnosť Montessori škôl a združení v Európe utlmená a niekde aj ukončená. V Taliansku zatvorili Montessori školy, V Rakúsku a Nemecku pálili verejne jej knihy.

V roku 1946 sa M. Montessori vrátila z Indie. V ďalších rokoch podnikla cestu na Ceylon, uskutočila kurz v Pákistáne.

V roku 1950 sa vrátila natrvalo do Európy. Naposledy vo svojom živote navštívila svoju vlasť a rodné mesto.

V roku 1951 viedla svoj posledný vzdelávací kurz v Insbrucku.

Za svoju celoživotnú humanisticky orientovanú prácu bola trikrát nominovaná na Nobelovu cenu mieru.

Maria Montessori zomrela 6. 5. 1952 v holandskej dedinke Nordwijk–aan–Zee, kde bola podľa svojho priania pochovaná pri tamojšom katolíckom kostole. Na náhrobnom kameni sú napísané slová: "Prosím, milé deti, vy všetky, ktoré môžete, budujte so mnou mier medzi ľuďmi na celom svete."

Na pamätnej tabuli jej rodičov v Ríme je napísané: „Maria Montessori podľa vlastného želania odpočíva ďaleko od milovanej vlasti, ďaleko od svojich milých, ktorí ležia tu, ako svedok univerzality práce, ktorá z nej urobila občianku sveta.“

Po smrti prevzal úlohu riaditeľa a koordinátora aktivít AMI jej syn Mario s cieľom zaistiť integritu Montessori hnutia v krajinách, kde je aktívne, prostredníctvom uznania (pod záštitou AMI) iba takých Montessori škôl a vzdelávacích kurzov, ktoré presne interpretujú ducha a prax Montessori princípov.

V súčasnej dobe rozvíja teórie M. Montessori jej vnučka Renaldine Montessori. Sprevádzala svoju babičku na cestách v Španielsku, USA i v Holandsku, kde sledovala jej prednášky. Od roku 1968 pracovala ako asistentka svojho otca (Mario Montessori) v Montessori zariadeniach. Neskôr sa stala docentkou vo vzdelávacom centre v Toronte. Vyučuje v Montessori kurzoch, ktoré organizuje AMI.

 

MONTESSORI

montessori

KURZY A SEMINÁRE

kurzy

PRIHLÁŠKA DO KURZU

forum

ČLENSTVO

clenstvo

MONTESSORI V SR

zsms